Záujmy

     Záujmy chápeme ako osobitný druh motivačných síl. Ich základom sú primárne potreby, ktoré sa konkretizujú v podmienkach daného kultúrneho prostredia. Napríklad čitateľský záujem sa môže rozvinúť iba pri istom stupni vzdelanosti, rovnako ako, povedzme, záujem o motorozmus iba pri istom stupni technického rozvoja.

     Záujem možno definovať ako odvodenú potrebu, ktorá sa uspokojuje v dôsledku vykonávania nejakej činnosti. To je pre záujem charakteristické. Záujem o futbal sa napríklad uspokojuje hraním futbalu, nie dosiahnutím určitého výsledku. Tam, kde prevažuje túžba vyhrať na chuťou hrať, zahrať si, tam už neide o čistý záujem, ale o zložitejší motivačný komplex. Záujem o futbal môže byť, samozrejme, tiež iba „teoretický“. Príslušnou činnosťou potom je čítanie športových rubrík, debatovanie, rozoberanie a predpovedanie výsledkov atdˇ.

     Záujmov existuje toľko, koľko je činností, ktoré môžu človeka tešiť. Bolo navrhnutých niekoľko spôsobov triedenia záujmov. Sám Stavěl rozlišuje u dospievajúcej mládeže záumy poznávacie, estetické, sociálne, záujem o príprodu, obchodný záujem, záujem technický, rukodelný, záujem o hmotný materiál, záujmy výtvarné a športové.

     Záujmy predstavujú tú časť štruktúry osobnosti, ktorú možno najľahšie ovplyvňovať. Záujmy možno zosilňovať, zoslabovať i vytvárať v dôsledku zámerného pôsobenia oveľa ľahšie ako primárne potreby alebo hodnotové orientácie, o ktorých ešte len budeme hovoriť. Stačí napr. jediná vynikajúca pedagogická osobnosť, aby z dramatického krúžku školy vzišiel rad mladých ľudí, pre ktorých  záujem o divadlo zostane trvalou životnou charakteristikou. Práve tak ľahké je vytvoriť - či už zámerne alebo mimovoľne - niečo, čo by sme mohli nazvať „antizáujmom“, znechutením určitej činnosti (napr. tým, že ju deťom vnucujeme).

     Z veľkej plastičnosti - až manipulovateľnosti - záujmov však nevyplýva, že by sme si mohli dovoliť nedbať na tieto záujmy, že by sme napr. dieťaťu mohli určiť povolanie podľa iných hľadísk a dúfať, že „sa to nejako poddá“. Dôvody sú prinajmenšom dva: 1. Ovplyvniteľnosť záujmov je nutné chápať pravdepodobnostne. Môžeme napríklad určitým pedagogickým pôsobením zabezpečiť, že z tisíc detí sa prejaví výrazný záujem o matematiku u 200 namiesto u 100, ako do bolo doposiaľ. Nemôžeme však zaručiť, že vzbudíme záujem určitého daného dieťaťa, hoc aj s výborným matematickým nadaním. 2. Obmedzenie spontaneity vývoja a pocitu slobody vedie temer nevyhnutne k ostrému vnútornému konfliktu, ktorý sa môže skončiť dlhodobou apatiou alebo deštruktívnym vzorom. Azda nikde neplatí tak výrazne Komenského „Omnia sponte fluant, absit violentia rebus!“ (Všetko nech plynie spontánne, bez násilia!).

Postoje a hodnotové orientácie

Postoj možno vymedziť ako relatívne stálu formu reakcií charakterizujúcu indivíduum i skupinu. Vyznačuje sa tendenciou k určitému všeobecnému spôsobu reagovania. Spravidla je to relatívne stabilný a konzistentný spôsob reagovania. Postoj sa často vysvetľuje ako isté človekom zaujímané stanovisko. Odráža sa vo vzťahu k cieľom, úlohám, ktoré má človek pred sebou. Prejavuje sa v mobilizovanosti a pripravenosti na realizovanie činnosti. Postoj je takto výsledkom skúsenosti, ale v nasledujúcich činnostiach sa uplatňuje ako riaciaci, takmer direktívny faktor. Umožňuje riešiť situácie bez nového rozvažovania, rozhodovania a argumentácie a tým šetrí námahu i čas. Takto chápaný postoj zohráva dôležitú úlohu pri akejkoľvek činnosti človeka.

Zložky postoja.

     Pri obsahovom vymedzení pojmu postoj je možné určiť tieto zložky:

     1. kognitívna alebo poznávacia zložka - tvoria ju myšlienky, názory jednotlivca o nejakom predmete alebo jave, pričom sa za najzložitejšie považujú názory týkajúce sa hodnotenia a zahrňujúce znaky žiadúce a nežiadúce. Môže ísť o postoje k práci, ktoré zahŕňajú tak údaje, ktoré človek o práci má, ako aj názory, čo by sa podľa neho malo robiť. Výskumami je zistené, že napr. vo vzťahu k štúdiu si človek lepšie pamätá údaje, ktoré podporujú jeho postoj, ako údaje, ktoré sú s postojom v rozpore. Uznáva sa aj názor, že základom pre utvorenie určitého postoja je pamäť, ktorá uchováva informáciu. Je zrejmé, že ak máme mať k niečomu postoj, musíme o tom niečo vedieť, mať informácie.

     2. Citová zložka - vzťahuje sa na emócie späté s predmetom alebo javom (objektom), pričom emócie vyjadrujú dynamiku postojov k obľúbeným alebo neobľúbeným predmetom.

     3. Konatívna zložka - tendencia ku konaniu. Rozumie sa ňou pohotovosť ku správaniu spojená s postojom. Prejavuje sa ako smerovanie k predmetu, javu (objektu), alebo od neho, resp. ako ochota pomôcť, podporiť vec (alebo naopak). Postoje môžu byť veľmi elementárne, týkať sa jednotlivých objektov, ktoré majú samotné o sebe malý význam: kniha, ktorú práve čítam, názory môjho spolupracovníka atď. Inokedy sú všeobecnejšie, ako napr. postoj k rodine, k pracovnému kolektívu, k postihnutým atď.

     Najvšeobecnejšie postoje, ktoré určujú celý životný štýl človeka nazývame hodnotovými orientáciami. Možno ich chápať ako najvyššie abstrakcie konkrétnych postojov. Niektorí autori sociologického zamerania (napr. Ch.Morris) ich spájajú priamo s historicky danými životnými štýlmi. Najznámejšia psychologická klasifikácia hodnôt je klasifikácia staršieho nemeckého autora Sprangera, ktorý používal vtedy bežné typologické pojmy - typ teoretický, ekonomický, estetický, sociálny, politický a náboženský. Teoretický typ je zameraný k hľadaniu pravdy, k uvažovaniu, ku kritike. Je racionálny až intelektualistický. Typ ekonomický meria všetko prostredníctvom užitočnosti, praktičnosti. Je zameraný k prosperite a kumulovaniu majetku. Estetický typ vidí najvyššiu hodnotu vo forme, tvare a harmónii. Smeruje k individualizmu a sebestačnosti. Sociálny typ je altruista, nesebecký človek, pre ktorého láska je jedinou správnou formou ľudského vzťahu. Politický typ hodnotí najvyššie moc. V ktoromkoľvek povolaní vyhľadáva súťaž, vplyv, možnosť ovládať druhých. Typ náboženský, ako ho Spranger definuje, vidí najvyššiu hodnotu v jednote. Je zameraný k absolútnym hodnotám, hľadá mystickú náboženskú skúsenosť.

     Dnes by sme zrejme pridali technický typ, zaujatý technikou. (ale aj v Sprangerovom systéme chýbajú hodnoty späté so športom a kultúrou tela v širšom zmysle, ktoré tiež výrazne určujú životný štýl mnohých súčasných ľudí.

     Hodnotové orientácie sú do istej miery príbuzné s niektorými záujmami. Ak záujem prenikne celým životným štýlom, potom určuje jeho hodnotovú orientáciu. Iné záujmy (napr. záujem o šachy) môžu byť akokoľvek silné, a napriek tomu hodnotovú orientáciu v podstate nevytvárajú. Rozlíšenie medzi iba silným záujmom a hodnotou (hodnotovou orientáciou) je v tom, že hodnota je prijímaná ako norma, má normatívny charakter. Človek, ktorý je výrazne hodnotovo orientovaný určitým smerom, považuje za rozumné, dobré a koniec koncov mravné pre všetkých ľudí, aby boli orientovaní podobne. Jeho hodnotová orientácia súčasne určuje jeho morálku. Človek Sprangerovho estetické typu cíti dešpekt k tým, kto nejaví nijaký zmysel pre umenie a neváži si ho. Človek teoretického typu azda skôr ľutuje tých, ktorí sa spokojujú s povrchom vecí, tak ako sa im poddáva pri každodennom zaobstarávaní. Ekonomicky zameraného človeka popudzuje plytvanie a strácanie času, pretože preňho užitočnosť je normou, ktorej by chcel podriadiť všetkých a všetko.

     Vytvorenie hodnotných záujmov je najpodstatnejšou výchovnou úlohou vyučovania. Potreby a záujmy, ktoré vyvolávajú zameranosť osobnosti a stávajú sa tak motívmi jej činnosti, problematiku motívov úplne nevyčerpávajú. Správanie človeka neregulujú iba potreby a záujmy, ale aj isté morálne predstavy o jeho povinnostiach. Ak si človek uvedomuje, že niečo je spoločensky a všeobecne významné a prežíva  ako svoju povinnosť toto všeobecne významné uplatňovať, stáva sa táto povinnosť predmetom jeho snáh, jeho usilovania. Vedomie povinnosti konať podľa spoločnosťou stanovených noriem správania vedie k stavaniu ideálu, ktorý stelesňuje nanajvýš cenné a v tomto smere príťažlivé ľudské črty. Ideál je obraz, za ktorým človek ide a môže ho dosiahnuť, resp. sa k nemu maximálne priblížiť. Ideály sa vytvárajú pod silným a bezprostredným spoločenským vplyvom, určuje ich najmä ideológia, svetový názor danej spoločnosti, danej historickej epochy. Z ideálov vyviera najmä všeobecná zameranosť osobnosti.

Treťou a poslednou otázkou, ktorá nás pre posudzovaní osobnosti zaujíma, je otázka o tom, čo človek vlastne je. Je to otázka o jeho charakteru a temperamentu.

     Pojmy osobnosti a  charakteru spolu úzko súvisia, avšak stotožňovať ich nemožno. Osobnosť je pojem širší, je to celistvosť najvyššieho stupňa, obsahujúca všetky vrodené aj nadobudnuté črty. Charakter zahrňuje len užší okruh takých vlastností, ktoré tvoria jadro osobnosti. Ak hovoríme o osobnosti človeka, máme na mysli úroveň jeho  intelektu a schopností, ale aj to, ako vie tieto ako vie tieto schopnosti využiť v styku s ľuďmi a v prospech spoločnosti. Spôsob, akým človek koná, určujú zasa temperamentálne vlastnosti. Aj charakter aj temperament sa navzájom prelínajú tak, že charakter určuje obsahovú stránku vzťahu  osobnosti k spoločnosti a k jej hodnotám a temperament určuje formálnu stránku priebehu konania. Napríklad hlboký cit lásky sa môže rovnako odraziť v prudkom plamennom vyznaní lásky alebo len v nesmelom snení. Alebo egoista môže ísť za svojím cieľom rovnako temperamentne ako ten, komu ide o spoločné ciele a záujmy.